Môj život a slová

Ak sa má niečo pokaziť, tak sa to aj pokazí, ale nemusí to byť také zjavné, ba dokonca zdá sa, že všetko je v najlepšom poriadku. Keď ti je dobre, netráp sa prejde ťa to, a tak sa aj stalo, mne Alexovi - dva a pol roka štastne žijúcemu v idylickom vzťahu s Lenou, že to dobré, idylické obdobie prešlo. Stratilo sa ako horiaca zápalka hodená z balkóna desiateho poschodia panelového domu do tmy a priestoru, priestoru nedefinovateľnom pod tebou, za tmy však dobre známeho. Stalo sa to v jednom z tých večerov, keď som zablúdil na sociálnu sieť, v ktorej snažím sa presvedčiť sám seba, že v spleti násťročných kozy vystavujúcich, gramatiku neovládajúcich pannien (,či uz nie pannien?) narazím na úplny opak, na prototyp dokonalej, inteligentnej, názorovo správne orientovanej slečny. Bral som to istý typ recesie a zabíjanie času, pretože nikdy nijaká, mojim kritériam vyhovujúca sa neozvala, preto moje nádeje boli na minime, ak vôbec nejaká nádej bola. Neveril som sám, keď z čista jasna, ako lopta letiaca ti priamo na hlavu v tvojej obývačke, prišla mi správa. Bola obsiahlá, prekvapujúco mala zmysel, energiu, dynamiku, môj sen naberal reálne kontúry a premieňal sa na realitu. Správy lietali odo mňa k nej, od nej ku mne ako náboje z AK-47, ale nelietali bezhlavo, bez účelu. Za pár minút rozobrali sme celý náš rodokmeň, všetky choroby vyskutujúce sa v rodine, kto na čo zomrel,... Záver bol jednoznačný. Sme dokonalí ľudia, stvorení pre seba, naše deti budú geniálne a budú nás živiť, pokiaľ my si budeme niekde žiť a užívať si. Ašak nebol to záver celého, len tejto, povedal by som, úvodnej časti. Och Ria... Minúty ubiehali a čoraz viac sa mi zdalo, že narazila kosa na kameň a toto je tá slečna, ten prototyp, ktorý som v mojich tajných predstavách vytvoril. Utvrdila ma v tom, keď použila svoju najsilnejšiu zbraň – odhad. Slová a vety obsiahnuté v niekoľkých správach mi uniesli dych, ostalo vo mne vákuum, všetky telesné procesy zastali. Neviem ako dlho som takto sedel, ale viem, že každým jedným písmenom, jej rukami napísanom, som bol ja. Presná, dokonalá, majstrojvsky formulovaná charakteristika. Všetko to, čo dovtedy som nevedel pomenovať, čo cítil som, čo bolo, je vo mne, ale nebol som schopný, nedokázal som to vyjadriť slovne, tak Ria to vystihla úplne neskutočne presne. Niekomu by celé roky zabralo skúmať ma, spoznať ma zvonku aj zvnútra, obnažiť moje myšlienky, moju dušu, ale jej nie. Ona potrebovala niekoľko desiatok minút na to, aby ma vyzliekla, aby všetky moje veci zobrala do rúk a hodila mi ich do tváre, nemysliac na následky. Jeden večer, jedna miestnosť, dvaja ľudia, dve svetové strany, dva svety nachádzajúce prienik.