Môj život a slová

Má zmysel spomínať? Keď si spomeniem, čo všetko bolo, ale čo všetko mohlo byť, tak dosť ma to deprimuje. Toľko vecí by som chcel, aby sa stalo, ale už je dosť neskoro na to, aby mohli byť realizované. Zmenilo sa prostredie, ľudia odišli, prišli,...
Takisto odišla aj tá skvostná myšlienka, ktorá mala naplniť tento článok genialitou, jedinečnosťou. Keby som mal opísať, čo sa mi deje v hlave, aké slová sa mi v nej preháňajú, tak odpoveď je jednoduchá. Nedeje sa nič, žiadne slová. A toto, čo píšem je určitá zotrvačnosť počiatočnej myšlienky vedúca ma k tomuto.
Cítim, ako by som vyhasínal. Niekedy vedel som odpovedať na všetko, aj keď možno nie hneď, ale vedel som prísť na riešenie. A teraz? Teraz to nedokážem. Moje mojo je niekde v nenávratne a ja upadám do klišé, neoriginálnych viet, slov a čo je najhoršie akoby som rezignoval a prijal to a žijem s tým. Vo vnútri niekde sa búrim proti tomu, ale nemá tento vzdor takú silu, aby to zmenil. A ja sa mením na obyčajno a priemerno...